AKTUÁLNY OBJAV

Lasica

Veľkosť a hmotnosť sú veľmi variabilné a vykazujú výrazný pohlavný dimorfizmus, čo znamená, že samce a samice sa od seba líšia. U lasice sa to týka veľkosti, samce sú väčšie a ťažšie ako samice.

• Dĺžka hlavy a trupu: 11–26 cm
• Hmotnosť: 25–250 g
• Zimný spánok: nie
• Počet mláďat v jednom vrhu: 2–10 (viacero vrhov za rok)
• Obdobie párenia: vrchol na jar a v lete, ale možné takmer po celý rok
• Očakávaná dĺžka života: 1–3 roky, v zajatí až 10 rokov

Lasica je najmenším zástupcom čeľade kunovitých. Telo má veľmi štíhle a dlhé, s hnedým chrbtom a bielym bruchom. Nohy má krátke s hnedými labkami. Len málo populácií, najmä tie, ktoré žijú ďalej na severe alebo v alpských oblastiach, má podobné sfarbenie ako príbuzný hermelín, teda biele.

Lasica môže byť ľahko zamenená za hermelína. Lasica je však vo všeobecnosti menšia, resp. len asi polovičná veľkosť hermelína. Hranica medzi hnedým chrbtom a svetlým bruchom je skôr zubatá a nie je ostro ohraničená. Labky sú hnedé. Zvieratá, ktoré v zime menia farbu na bielu, nikdy nemajú čierny koniec chvosta. Pre lasicu je typická aj hnedá škvrna v kútiku úst.

Lasice sú prevažne denné zvieratá a lovia najmä za súmraku a neskoro popoludní. Žijú ako samotári v pevných revíroch, ktorých veľkosť sa môže výrazne líšiť v závislosti od dostupnosti potravy. Hranice revírov sú označené pachovými značkami a agresívne bránené. Lasice sú veľmi rýchle a zvedavé lovkyne, vedia veľmi dobre liezť a dokonca aj plávať. Neustále skúmajú svoje okolie. Pri love prenikajú aj do podzemných nôr a chodieb svojich koristí, čo z nich robí veľmi úspešné lovkyne.

Lasice sa vyskytujú v celej Európe (okrem Írska, Islandu a arktických ostrovov), vo veľkej časti Ázie a severnej Afriky. V Severnej Amerike sa vyskytujú na Aljaške, v Kanade a na severe USA. Do Nového Zélandu bol tento druh introdukovaný. Tam je považovaný za invazívny a ohrozuje najmä populácie vtáctva hniezdiaceho na zemi, ako sú kiwi alebo tučniaky.

Uprednostňujú bohatú štruktúru pôdy, polia a lúky, pastviny a okraje lesov. Môžu sa vyskytovať aj na rozsiahlych poľnohospodárskych plochách a v blízkosti ľudských sídiel. Lasice sú mimoriadne prispôsobivé. Na lov alebo na ochranu využívajú skalné štrbiny, duté kmene stromov alebo hromady kameňov, ako aj nory hlodavcov a krti. Hniezda si často budujú v opustených norách hrabošov, ktoré potom vystielajú lístím a srsťou. Vyhýbajú sa púšťam, hlbokým lesom a horám nad 3000 m.

Lasice sú efektívni lovci a čistí mäsožravci, ktorých strava sa skladá hlavne z myší. To z nich robí výnimočných špecialistov na potravu. Ich štíhla postava umožňuje týmto rýchlym lovcom preniknúť do podzemných chodieb myší. V prípade potreby dopĺňajú svoj jedálny lístok vtákmi, jaštericami, hmyzom alebo červami a dokonca aj mladými králikmi. Ak je ponuka potravy dostatočne veľká, vytvárajú si zásoby a jedia ich v priebehu dňa v niekoľkých menších porciách. Keďže lasice majú pomerne vysoký bazálny metabolizmus, musia denne zjesť približne tretinu svojej telesnej hmotnosti, čo zodpovedá približne 5 myšiam.

Vzhľadom na svoju špecializáciu na myši sú lasice viazané na biotopy s minimálnou hustotou myší. Silne reagujú na rozmnožovanie hrabošov a prispôsobujú sa kolísaniu ich populácie. V rokoch s vysokým počtom myší je aj oveľa viac lasíc, pokles populácie sa zvyčajne vyrovnáva viacerými vrhmi ročne.

Prirodzenými nepriateľmi lasice sú dravé vtáky, sovy, líšky a dokonca aj hermelín.

Párenie lasíc začína skoro na jar a trvá až do neskorého leta. Pri dostatočnom množstve potravy sa však tieto zvieratá rozmnožujú po celý rok a samica môže porodiť 2 vrhy za rok.

Približne 5 týždňov po párení sa v podzemnom hniezde, často vytvorenom v starých myšacích norách, narodí 2 až 10 mláďat. Mláďatá sa rodia nahé, slepé a bezzubé. Po 2 týždňoch po prvýkrát jedia mäso a po približne dvoch mesiacoch začínajú loviť samy. O výchovu mláďat sa stará výlučne samica. V tomto období musí uloviť obzvlášť veľa koristi. Napríklad na 7 mláďat potrebuje 15 myší denne.

Po 4–5 mesiacoch sú mláďatá pohlavne dospelé a matka je opäť pripravená na párenie. Predčasne narodené samice z prvého vrhu môžu byť potom samy pripravené na párenie.

Keďže lasice sa živia predovšetkým zvieratami, ktoré ľudia považujú za škodcov, väčšinou sa k nim ľudia správajú priaznivo. Lasice nie sú klasifikované ako ohrozené (s výnimkou Švajčiarska, kde bola lasica zaradená na „Červený zoznam ohrozených živočíšnych druhov“), ale v mnohých regiónoch sú napriek tomu chránené po celý rok. Iba v Burgenlande, Dolnom Rakúsku a vo Viedni sa na ne smie poľovať po celý rok, v Štajersku sú síce považované za poľovnú zver, ale od februára do júna majú ochranné obdobie.

V bohatých biotopoch s dostatočným množstvom potravy zostávajú populácie lasíc stabilné. Strata prirodzených štruktúr, intenzifikácia poľnohospodárstva, cestná doprava a domáce mačky však vedú k neustálemu poklesu ich počtu.

Dlhodobé spojenie človeka s lasicami je zrejmé aj z rôznych mýtov, ktoré sa okolo týchto zvierat vytvorili. V Anglicku bolo syčanie lasice jasným znakom toho, že daná osoba je čarodejnica. Alebo sa lasica sama považovala za premenenú čarodejnicu, preto by zabitie tohto zvieraťa prinieslo veľké nešťastie.